Na to, aby sme vedeli čo najviac o tomto svete, potrebujeme informácie. Najprv len tie podstatné, potom aj také, ktoré nás zaujímajú. Povieme si, veď to je samozrejmosť – naučím sa čítať a čo potrebujem, takmer všetko sa dozviem z kníh, internetu, novín, časopisu… Pre človeka bez poruchy zraku je to naozaj samozrejmosť a myslím si, že sa často nad tým ani nezamyslí.
Ide okolo novinového stánku, vidí nejaký pútavý titulok – kúpi si časopis. Otvorí si na internete napríklad Facebook, uvidí zaujímavú reklamu, klikne a dozvie sa o produkte aj to, čo nie je pravda. Ale čo nevidiaci človek? Má aj on rovnaké šance na prijímanie informácií v písomnej forme? A nielen informácií, ale aj noviniek zo spoločnosti, alebo aj nejakých tých reklám? Tu podľa mňa už taká jednoznačná odpoveď nebude, hoci aj v tomto smere sa vývoj technológií posunul vpred. Za prvé ucelené písmo, ktorým sú nevidiaci ľudia schopní sa písomne vyjadriť a cez neho aj prijímať informácie, teda čítať, je Braillovo písmo. Dodnes sa ho učia nevidiace deti myslím, že takmer na celom svete alebo dospelí ľudia po strate zraku. Je to písmo čitateľné alebo hmatateľné rukami, lepšie povedané prstami. Potom ako druhá možnosť sú audioknihy, čo sú knihy načítané do zvukovej podoby, teda informácie prijímame prostredníctvom sluchu. A najnovšou alternatívou sú knihy a dokumenty elektronické, teda v digitálnej forme. Tie ľuďom so zrakovým znevýhodnením môže sprostredkovať čítač nainštalovaný do počítača a dnes už aj mobilného telefónu. Lenže ktorý spôsob je ten najlepší?
Na túto otázku univerzálna odpoveď nie je. Tak, ako aj človek bez poruchy zraku, aj nevidiaci ľudia sú rôzni. Jedným vyhovuje učiť sa alebo čítať knihy v Braillovom písme, iným zasa počúvať. Pre mňa osobne asi záleží na okolnostiach.
Keď som chodila na základnú školu, tak sme sa primárne učili Braillovo písmo. Mali sme v ňom knihy, učebnice a dokonca noty. Lenže po príchode na druhý stupeň, keď bolo potrebné si učebnice nosiť so sebou, nastal prvý problém. Predstavte si piatačika, ktorý so sebou každé ráno musel zobrať písací stroj na Braillovo písmo i tašku plnú učebníc a aj svojich poznámok. To bolo niekedy poriadne náročné, čo niekedy, vždy. To ale bol ešte ten menší problém. Po príchode na gymnázium, kedy som prirodzene už mala aj notebook, takisto ešte niektoré učebnice boli v Braillovom písme, najmä matematika alebo učebnice jazykov. Ibaže taká matematika mala osem častí v Braillovom písme, ktoré neboli veľmi skladné. A to je asi najzásadnejšia výhrada, ktorú voči knihám v Braillovom písme mám – sú neuveriteľne rozsiahle, ťažké a neskladné. Viete si predstaviť všetkých sedem častí Harryho Pottera alebo ságu Hry o tróny v Braillovom písme? Ja veru nie.
Tak s postupom času, keďže odmalička milujem literatúru, som od kníh v Braillovom písme prešla ešte na základnej škole na audioknihy. Tie boli najprv – už za mojich čias – na magnetofónových páskach. Čo bolo o niečo skladnejšie, ale napríklad ten spomínaný Harry Potter mal takých dvadsaťjeden pások a to bola poriadna veža. Pri audioknihách je ale podstatnejšie, že mi musí sadnúť človek, ktorý danú knihu načítava. Nie je nič otravnejšie ako počúvať niekoho, kto sa vám k obsahu a žánru danej knižky nehodí, či vám je nesympatický. Na čítanie takéhoto diela sa ja veru neviem sústrediť a často sa stalo, že som danú knihu ani nedočítala. V dnešnej dobe sa ale aspoň jeden problém odstránil a to s neskladnosťou, keďže sa takmer všetky audioknihy dajú buď zakúpiť, alebo stiahnuť zo stránky knižnice pre nevidiacich. No napriek tomu teraz zasa zaberajú miesto v notebooku.
Dnes takmer výlučne čítam elektronické knihy. Sú malé, pomerne ľahko dostupné aj cenovo. Ono ale opäť ich nečítam ja svojimi rukami či očami, ale počúvam ich. Číta mi ich čítač obrazovky, čo je program, ktorý mi umožňuje využívať takmer bez obmedzenia počítač a internet. Avšak aj tu je ale… Veľa ľudí – prirodzene vidiacich – v mojom okolí mi hovorí, ako to vôbec môžem počúvať, veď je to nezrozumiteľné, príliš robotické, ten hlas je absolútne nepríjemný, plechový. Asi je to o zvyku, je pravda, že ľudskému hlasu sa nevyrovná. Skrátka je to „nutné zlo“, ak chcem pracovať, ak som chcela študovať na vysokej škole. Lebo tam už bohužiaľ nebolo mysliteľné využiť knihy v Braillovom písme a tiež neboli načítané ako audioknihy. Takéto knižky si môžem vziať so sebou kamkoľvek, ak mám notebook s dobrou výdržou na batériu, alebo prístup k elektrine, čo aj v dnešných vyspelých časoch napríklad v takom vlaku nemusí byť vôbec samozrejmé.
Takže vyzerá to, že mi nič nevyhovie. Každý spôsob má svoje pre aj proti. Neviem si však bez Braillovho písma predstaviť budúcnosť v gramotnosti ľudí so zrakovým postihnutím. Tá možnosť urobiť si poznámky k prezentácii a bez rozpakov odprezentovať svoju prácu. Bez Braillovho písma by som sa nepohla ani pri vysokoškolskej praxi v škole, kedy som učila a nemohla som stáť iba pri notebooku. Ale predovšetkým nie je nad to sedieť v lete večer na balkóne s knihou v rukách, čítať, prevracať fyzicky stránky a užívať si nerušene príbeh pod prstami. Tá možnosť úplne sa ponoriť do deja, nechať svoju predstavivosť rozbehnúť naplno. Neruší ma nepríjemný hlas či ľudský alebo robotický. Nemusím sa zaoberať tým, či sa mi uprostred napínavej pasáže nevypne notebook, prehrávač MP3 alebo mobilný telefón. Keby bolo možné Braillovo písmo zmenšiť tak, aby bolo stále hmatateľné a knihy boli skladnejšie, ľahšie a vôbec prenosné, tak sa bezvýhradne vrátim iba k nemu. Pretože pre mňa je to ekvivalent písaného písma, v ktorom viem nielen písať, ale aj čítať. Ostatné spôsoby sú len nutná nedokonalá náhrada.
Pevne verím, že napriek moderným technológiám, ktoré hýbu dnes svetom, sa Braillovo písmo nezatlačí do úzadia. Veď vzdelaný človek má vedieť čítať a písať, nie počúvať. Ja totižto na nie vždy citlivú otázku, či viem čítať a písať, odpoviem, že áno, viem. Čo odpovedia ďalšie generácie, ak by sa Braillovo písmo prestalo vyučovať a nahradilo sa len „stláčaním kláves“ na notebooku a počúvaním beztvarých slov?
Kategórie